Milá návštěva kritika Mgr. Borise Meszarose u mě v ateliéru

Už sa mi dlho nestalo, že by som sa neplánovane ocitol v ateliéri mladého maliara. Priestore v ktorom ako v gallérii sa v miestnosti so všetkými pomôckami, pracovnou špinou a chaosom rozprestieral príbeh podobný tým, na ktoré sme zvyknutí z lepších inštalácií. Obrazy boli poopierané po rôznych kusoch nábytku v jednej línii a povešané v druhej. Kompromisy inštalácie vynútené komplikovanosťou a neuspôsobenosťou priestoru boli viac šarmantné ako rušivé, pretože obrazy stáli vedľa seba spôsobom, ktorý vypovedal príbeh. Tých obrazov bolo celkom šesť blizko stojacich, či zavesených pri sebe, veľkých plátien jednotného rozmeru asi meter a pol na dva metre, celé ponorené v pochmúrnejšej žlto-šedej tónine, pôsobiace ako papier, ktorý bol dlho vystavený vplyvom vonkajšieho sveta. Možno však bolo nefér opísať ten pocit ako pochmúrny, skôr to bol prvý dojem. Ten dojem ako teraz nad tou farebnou škálou rozmýšľam sa rýchlo rozptýlil, rozptýlil sa a znova sformoval do pocitu nostalgie. Možno je ten pocit práve spojený s farebnou škálou už spomenutého papiera, na ktorom bolo kedysi niečo napísané, niečo čo napísal niekto, čo dávalo zmysel a malo hodnotu. Dnes už vieme, že čas nám odoprel svet a ľudí, v ktorom sa odohral tento príbeh, a to čo bolo raz čitateľným zapadlo v čase farebnej škály žltej, hnedej a šedej.
Moja pozornosť prelietala z jedného detailu na druhý, akoby určite učinila aj tá Vaša, keby som sa pokúsil opísať každý jeden z tých obrazov. Ako to už však býva, po chvíli sa moja pozornosť spojila v jednom obraze visiacom nad ostatnými viac-menej v epicentre priestoru na proťajšej strane od vchodu.
Obraz je tak ako ostatné ponorený do žlto-šedých farieb, ktoré sú jasne ohraničené tvarmi v jeho centre – vzdialime sa však od centra, farby sa začinajú zlievať pripomínajúc rozpad materiálu časom. Neistý priestor, ktorý svojimi tvarmi a farbami pripomína vzdialenú búrku a priestor, ktorý za sebou zanechala. Prvá vec, ktorá nám udrie do očí je ženská figúra stojaca na rukách v polohe oslavného gesta tvárou smerujúcou k odchádzajúcej búrke a chrbtom k nám. Jej nohy vychádzajúce zo sukne sa spájajú do rybieho chvosta dopĺňajúc surealitu okolia. Vpravo od tejto ženy sa nachádzajú dva objekty, ktoré farebnosťou a tvarom nezapadajú do zvyšku prostredia. Ich tvrdé hrany a chladné čierne a modré farby usporiadané do vysokých obdĺžnikov členiacich sa ponad rozorvanou krajinou pôsobia ako znepokojivý pamätník doby. Dokonca úplne na pravej strane obrazu vidíme akoby nám závoj odchádzajúcej búrky odostieral kus z toho čo sa tu mohlo odohrať. A možno len nestihol zakryť to, čo malo byť nevypovedané, a tak čelíme odhalenému kusu monochromatickej šede jasne olemovanej ostrými hranami akoby betónového kusu. A tak sa utiekame pohľadom späť k figúre, možno pre odpoveď či útechu. Neviem či táto žena s rybím chvostom oslavuje odchod búrky, či je to len bláznovstvo spôsobené jej prežitím. Každopádne viem, že okrem toho, že je jediným figuratívnym a teda uchopiteľným objektom na obraze je aj niečím viac – je premaľovaním fotografie, ktorá vznikla v búrkach, ktoré nám sú už len minulosťou.
Tento obraz ako mnohé nesie príbeh, ktorý sa nechal viesť a manifestovať čiastočne sám skrz autorove pochopenie fotografií, ktoré patrili jeho predkom. Nepozeráme sa teda na opis minulosti, či ľudí, ktorí v nej žili, ale na mladý pohľad, ktorý sa vysporiadava a svojským spôsobom sa snaží pochopiť vyzuál a obsah toho čo tieto fotky zachytávajú, uvedomujúc si čas a svoju figúru zmietanú v jeho búrkach. A tak čo vidíme je šikovné a moderné poňatie starého konceptu vanitas.

Mgr. Boris Meszaros

 

Mořská panna/Mermaid – olej na plátně 200 x 140 cm, 2017

Napsat komentář